Hon na čarodejnice
Odkiaľ sa v dejinách nabral strach zo žien s tajomnými schopnosťami? Aké ženské kúzla ohrozovali mužov už od dávnoveku? A prečo prenasledovanie žien vyústilo do hrôzostrašných procesov s bosorkami a ich upaľovaniu na hranici? Slovenská historička a etnologička Katarína Nádaská v jednom z rozhovorov v podcaste TALKSLOW dáva odpoveď na to, ako táto časť histórie, známa ako "Hon na čarodejnice", ovplyvnila postavenie žien v spoločnosti pod tlakom patriarchátu.
Tajomné vedmy a bohyne
Vedeli ste, že aj staroveké národy mali svoje veštiarne? Kedysi sa volali Delfy a tvorili ich prevažne ženy veštkyne. Mužom so zvláštnymi schopnosťami sa zasa hovorilo vedomci. Boli to ľudia obdarení zvláštnymi schopnosťami, ktorí vedeli viac, než ostatní. Dokázali napríklad diagnostikovať choroby, nájsť pôvodcov ochorení, ba dokonca liečiť prostredníctvom byliniek.
„Žien však bolo oproti mužom pomerne viac. Svoje vedomosti si odovzdávali z matky na dcéru a takto išlo po celé generácie,“ hovorí etnologička Katarína Nádaská. Ak mala žena s obdarovanými schopnosťami iba synov, väčšinou si vyhliadla niektorú z neviest, aby ju zasvätila ju do záležitostí liečenia. „Cieľom bolo, aby pomáhala druhým a zdokonaľovala svoje zručnosti v praxi,“ dodáva etnologička.
Na našom území sa takéto ženy nazývali bohyne. Žili predovšetkým v slovensko – moravskej oblasti, kde sa veľa hovorilo o žitkovských bohyniach. Niektoré obývali aj územie Bielych Karpát. Tradovalo sa, že dokázali dokonca čarovať. Jedna z posledných bohýň zomrela v polovici 20. storočia. Bola ňou Irma Kabrhelová, ktorá zomrela v roku 2001. „Nevedela čítať, ani písať. Istým spôsobom žila mimo spoločnosti. Napriek tomu stačilo, že sa na vás pozrela a videla do vás. Rozprávala v inotajoch a človek musel neraz rozmýšľať, čo chce povedať,“ vysvetľuje etnologička, ktorá sa venuje liečeniu, mágii, čarodejníctvu a tradíciám v jednotlivých regiónoch.
Bosorky, ktoré liečili
Kto boli vlastne bohyne? „Bohyňami boli väčšinou ženy - vdovy alebo tzv. staré dievky, ktoré neraz žili osamote na kopaniciach a nie vždy zdieľali spoločenský život celej komunity. Venovali sa predovšetkým liečeniu a bylinkám,“ hovorí Katarína Nádaská.
V stredoveku sa už síce formovali prvé odbory ako medicína, no študovaných lekárov bolo medzi ľuďmi stále málo. Aj tí často slúžili pre potreby panovníkov a vysokej šľachty. „Na území Slovenska, kde bolo veľa ľudí z roľníckeho prostredia, nebola až do 2. svetovej vojny dostupná lekárska služba. Navyše ľudia nemali vysoký príjem, takže zaplatiť si lekára bol v podstate problém. Aj preto vyhľadávali bohyne, ktoré po stáročia liečili známymi metódami ako napríklad fytoterapia (liečba pomocou rastlín) a niektoré k tomu pridávali aj mágiu,“ rozpráva etnologička. Ľudia mali voči bohyniam veľkú úctu, no istým spôsobom sa ich aj báli. Vzbudzovali rešpekt.
Hon na čarodejnice zaplavil celú Európu
Čo sa teda udialo v stredoveku a prečo sa spustil násilný hon na čarodejnice? Za všetko môže kniha Kladivo na čarodejnice, ktorú napísali inkvizítori – sčítaní muži a dominikánski mnísi. „Ženy nepoznali ako ľudské bytosti, aj preto sa ich báli. Kniha v počte výtlačkov predbehla aj Bibliu. Autori vychádzali z jej citátov a z prvotného hriechu, kedy Eva zviedla Adama tým, že odtrhla jablko zo stromu poznania a podala mu ho. Kniha zdôrazňuje, že ženské plemeno je nestále a náchylné na veci temné, magické a okultné. Jej druhá časť dokonca obsahuje podrobný návod na vypočúvanie čarodejníc,“ opisuje etnologička.
Prenasledovanie žien doslova zamorilo celú Európu. Inkvizítori pôsobili v rôznych krajinách – od Španielska až po naše územie. Spustila sa doslova lavína, ktorá odhalila mnohé ľudské charaktery.
„Každá krajina má zdokumentované relatívne presné zápisy, ktoré sa zachovali v kronikách. Ak bola v dedine mladá vdova, ktorú si vyhliadol sused a ona ho odmietla, jednoducho ju označil za bosorku. Udal ju, ako bosoruje, s kým sa stretáva, hoci to bola aj nepravda. Takéto obvinenia brali inkvizítori vážne. Dokumentujú to aj smolné knihy. Udať ženu z bosoráctva bol najistejší spôsob, ako sa zbaviť sokyne alebo ako siahnuť na jej majetok,“ opisuje niektoré praktiky Katarína Nádaská. Inkvizícia takto obvinila z bosoráctva asi 80 percent žien a 20 percent mužov. Mnohí muži sa zachránili tým, že tvrdili, že ich do bosoráctva namočili samotné ženy a že to oni sú tvorkyňami zla.
Kruté procesy so ženami
Ženy neraz obvinili z toho, že počarovali kravám alebo spôsobili lokálne krupobitia, ktoré zničili celú úrodu. Neraz boli vinné aj z neplodnosti mužov. Dôvody prenasledovania boli rôzne, pričom toto obdobie trvalo takmer 300 rokov. Skončilo až za éry Márie Terézie, ktorá dala za procesmi s bosorkami poslednú bodku. Sama síce bola veľmi zbožná, ale aj racionálna a múdra.
„Horšie to však bolo na území dnešného Nemecka a Švajčiarka, kde mnohé ženy zomreli úplne zbytočne. Procesy so ženami boli kruté. Už len samotné vypočúvanie a výsluchy žien sprevádzalo utrpenie. Inkvizítori sa nejednej pýtali, či sa stýkala s diablom, aký s ním mala sexuálny styk, čo sa dialo na sabatoch, či sa tam dostala na metle,“ vymenúva etnologička.
Lámanie na kolese, španielska čižma, bitka na dereši boli súčasťou procesov. Je až hrôzostrašné, aké zverstvá a mučiace nástroje bol človek schopný vymyslieť. „Predstavte si železnú kostru a na nej postavené telo dutého býka. Keď sa dvierka otvorili, vložili do neho ženu a následne sa pod ňou rozhorela vatra. Bolo to doslova grilovanie zaživa. Nečudo, že sa potom žena priznala ku všetkému a častokrát nevinne,“ opisuje Katarína Nádaská.
O sile ženského lona
Ako s tým všetkým súvisí sexualita a pohľad na ženské lono? V našej tradičnej kultúre sa v tomto období lono popisuje ako niečo temné a vlhké, kým muž je niečo slnečné, jasné a suché. Ženské lono sa však rôznych kultúrach tešilo aj ohlasom. V čínskej alebo japonskej kultúre nájdeme veľa krásnych až erotických básní, ktoré ho ospevujú. Ich autormi boli väčšinou muži a pre mnohých bolo zdrojom inšpirácie.
Iný pohľad bol na lono starých žien, z ktorých mali mnohí muži doslova panický strach. Traduje sa, že pri obliehaní istého mesta ostali jeho obyvatelia uväznení bez prísunu k jedlu a vode. Muži, ktorí ho obliehali, sa nedokázali pohnúť ďalej. To vyústilo do situácie, kedy staré ženy vyšli na hradby. Jedna polovica vojakom nahé zadky a druhá nahé loná. Stal sa zázrak. Vojaci sa otočili a zutekali preč.
Pohľad na ženu sa vyvíjal stáročia. Už z praveku sú známe sošky Venúš, ktorým často chýbala hlava, ale zachovali sa ich telá. Zobrazenia sôch nespĺňali dnešné ideálny krásy, navyše často nemali ani ruky. Išlo len o torzo samotného tela, ktoré má veľké prsia, boky, zadok a lono. Už praveký človek vedel, že žena dokáže priviesť na svet nový život, prsia sa stali znakom materstva.
V baroku krása žien spočívala v ich plnosti. Boli často pri sebe, akési matróny. Čím mali väčšie boky a zadok, tým zdravšie boli a bola väčšia pravdepodobnosť, že porodia deti. Ženským ideálom krasy bol štíhly pás, ale veľký zadok a boky, aby žena dokázala priniesť nový život.
Ženy na Slovensku a tradícia
Čo nám ostalo na Slovensku ako dôsledok neblahej histórie? Silný patriarchálny systém. „Aj keď si to nepripúšťame, dominantný manžel alebo otec mal vždy v rodine hlavné slovo. Ženy zhadzujú svoje okovy postupne. Študujú a často nie jednu, ale viacero vysokých škôl, pracujú, dokážu uživiť seba i svoje deti,“ vysvetľuje Katarína Nádaská v TALKSLOW.
Ešte pred pár rokmi bola situácia na Slovensku iná, najmä na vidieku. „Celé stáročia sme mohli byť svedkami nevydarených manželstiev, v ktorých prevládal alkoholizmus a s ním spojené násilie voči ženám. Dokonca medzi ľuďmi kolovali spoločensky akceptované teórie, že správny muž je ten, ktorý ženu z času na čas poriadne zbije,“ konštatuje historička.
Na našom území si mnohé ženy brali roľníkov, ktorým rodili veľa detí. Hlavné slovo mal vždy muž. Svedčí o tom napríklad tradičný zvyk jedenia za stolom. „V chalupe bol drevený stôl, za ktorým sedeli muži. Za nimi stáli a nosili im misky s jedlom. Keď sa niečo ušlo, najprv nakŕmila dieťa a potom si dala ona,“ opisuje staré zvyky etnologička. Až v roku 1921 ženy dostali aj volebné právo. Postavenie slobodných matiek bolo pritom mimoriadne ťažké.
„Ak sa narodilo dieťa bez otca, dedinčania ho často označovali za pankharta a ženu za prespanku. Mužov nikto z ničoho nevinil, kľudne si žil v dedine naďalej. Ženy, ktoré sa nechceli vydať, nemali šancu. Napríklad Božena Slančíková Timrava bola nedocenená geniálna spisovateľka, ktorá fantasticky dokázala vykresliť charaktery ľudí. Vždy túžila cestovať, no až na staré kolená žila v Lučenci v Ábelovej. Nikdy sa nevydala, hoci sa mohla, pretože pochádzala z dobre etablovanej evanjelickej rodiny. Mala nápadníkov, no nikdy nenašla takého, pre ktorého by jej zahorelo srdce. Žila s rodičmi a keď zomreli, presťahovala sa k jednému z bratov, a pomáhala mu v rodine.“ Timrava sa vždy túžila finančne osamostatniť. Uchádzala sa o prácu v materskej škole, chvíľu pracovala ako poštárka. „Robila všetko možné, aby mala vlastný príjem a to sme už na konci 19. storočia,“ konštatuje etnologička.
Vypočujte si rozhovor na YouTubovom kanáli